Sparta, nie obyčajné miesto pre Spartan race.

Sezónu 2017 som dobre zvládol, tak som si dal darček a išiel na posledné preteky v Európe na Trifecta weekend do Sparty. Bol to jeden z míľnikov v hnutí Spartan race. Preteky priamo na mieste odkiaľ boli obyvatelia a bojovníci, ktorí sa nevzdávajú a po vzoru ich ideí boli založené naše preteky. Centrum tohto slávnostného počinu bolo priamo na okraji mesta kde je atletický štadión a socha kráľa Leonidasa. 

Mysle som si, že keď je to taká imidžová akcia trate budú také bežné, skôr pre masovku. V sobotu o 9,00 vybehli Elitáci na Beast. Asi nikto netušil akú silnú kávu nám v Sparte navarili. Trať dala poriadne zabrať, mne hodinky namerali 28 940/641 m.

Najskôr sme niekoľko km bežali po rovnom údolí, po suchých korytách potokov a rieky Eurotas. V plytkej rieke tiekla priezračná voda. Dosť dlho sme sa brodili po členky až po krk a striedalo sa to s behom po riečnych kameňoch bez vody hlavne potom späť keď sme sa vracali do cieľa a bolo toho spolu 3,3 km. Na unavené chodidlá priam lahôdka. Memory test bol špeciálny. Mali sme si zapamätať 6 znakov zo starobylej Sparty. Ja som mal hlavu kráľa, ornament, dvojica hadov, kobra, písmeno lambda, škorpión. Po niekoľkých bežných prekážkach sme začali stúpať do kopcov cez olivové sady, cesty v suchých údoliach až na prvé nižšie vrcholky kde bol porast do pása z kríkov, ktoré nepríjemne pichali. Dalo sa medzi nimi kľučkovať, niekde boli medzery, ktoré spásli kozie stáda. Na niektoré vrcholky staviteľ trate umiestnil prekážky. Mne sa javil najdrsnejší úsek kde sme niesli veľkú reťaz. Tú neznášam, lebo ma neznesiteľne tlačí na pleciach. Ledva som ju zdvihol na krk - odhadujem takých 30 kg. Trasa mala nekonečných 660 m a na najvzdialenejšom bode - na vrchole kopca som reťaz švacol na zem a išiel hodiť oštep. Bol iný ako sme zvyknutí. Taký ozajstný, historický, len krátky asi 1,5 m a mali sme trafiť kovový bojový štít, ktorý visel a keď sme trafili tak sa nezapichol ale jasne zazvonil. Komu nezazvonil ten sa posilnil 30 angličákmi pred ďalšou dávkou reťazonosenia. Na inom kopci bol Olympus a hneď pri ňom občerstvovačka. Asi vedeli ako dobre padne každému či prekážku dal alebo 30. Na jednom kopčeku sme nosili opracovaný mramorový kváder asi 18 kg. Okruh bol dosť dlhý na to aby som ho niesol pod bruchom tak som si ho vyložil za hlavu. Hrany rezali, ale som sa zaťal ako u všetkých prekážok s bremenom a bez zastavenia som to dohrýzol. Najmä nosenie sandbagu bolo veľmi dlhé - 1020 m. Hoci bag bol iba 50 lb = 22,5 kg nemám rád túto kruhovú placku. Vreco s pieskom sa lepšie nosí. Táto placka nesedí tak dobre za hlavou na krku a pleciach a treba ju stále pridŕžať a to potom v závislosti od dĺžky trasy môže poriadne vyšťaviť zovretie dlaní, ktoré si všemožne počas celej trate šetrím na rúčkovacie a iné prekážky zamerané na prsty. Táto trasa so sandbagom bola aj v tom nepríjemná, že rôzne kľučkovala, stúpala, klesala a nebol som si istý či idem správne aj keď značenie stužkami bolo dostatočné. Lebo po pár sto metrov som videl jedného ako sa mlátil hore kopcom kde nebolo značenie a smeroval naspäť k odovzdávke. Boli sme už dosť zriedení tak som dlho nevidel nikoho pred sebou. V druhej polovici som konečne dobehol skupinku tak ma to uspokojilo a šťastne som potom pustil placku medzi ostatné v kontajneri.

Niekoľko zbehov dolu prašnými a kamenistými cestami nás už sklamalo a vracali sme sa do stúpania. Nasledoval ďalší beh dole po ceste tak som dúfal, že je už ten vracajúci nás ku korytu rieky. Ešte po jednej zákrute sa objavila lezecká stena, ktorá na "západe" a teraz aj v CEU mi nenaháňa strach, lebo úchyty sú naozaj mohutne hrubé. Tu však Z-tká boli postavené tak šikmo, že som zbytočne vymýšľal na ktoré pôjdem. Každé malo aspoň jednu stranu nepriaznivo naklonenú. Dal som to, ale v jednom momente mi stislo ritku. Po prepletaní a zohýbaní sa v olivových sadoch sme sa vrátili do širšieho koryta a ako som už písal užili sme si riečnych okruhliakov mokrých a suchých v poriadnej dĺžke. Tu nám šľahli aj ostnatý drôt. Ja som sa vydal po ľavej strane a urobil som dobre, lebo tu sa dalo vznášať vo vode a poháňať iba rukami a lakťami. Vpravo to bolo plytšie a mordovali sa tam plazením po kameňoch v plytkej vode. Drôt bol dosť nízko a sem-tam ma učesal a chytil za camelbag, tak som musel dávať hlavu bokom aby som mohol dýchať. Potom bolo také intermezzo keď sa vybehlo na breh kde sme dali lano nad slamou a hneď za tým ozajstné plazenie pod ostnáčom. Vybral som si stranu kde viac pokropili vodou a už to zoslizovatelo a zaberajúc lakťami som sa rýchlo šmýkal vpred, že som predbehol aj kotúľajúcich sa. Tak a zasa späť do koryta riečky kde sme stojac vo vode hádzali oštep klasicky do slameného balíka a niektorí tu čľapkali angličáky. Potom nasledovalo už približovanie sa krajom mesta s rôznym terénom, porastom, chodníkmi a cestami ku štadiónu a hlavnému bulváru mesta kde bolo priamo postavených posledných 6 prekážok.

A-čko s kargo sieťou, balanc na 4 hladkých kmeňoch, Hercules hoist, kde sa dalo stehnami zaprieť o konštrukciu. Tu bolo nosné lano všetkých kladiek napnuté medzi zdvihnutými lyžicami dvoch stavebných strojov. Nasledoval multirig, poriadne veľký Slip wall a prešprintoval som do cieľa aj s preskokom ohňa. Bol som šťastný, tak ako pri všetkých dobehoch Spartan race a tu to umocnilo, že trať bola naozaj pekná a náročná. A ešte bonus - bez trestných burpees. Na krku sa mi hompáľa medaila z budúcnosti. Také sa budú dávať v roku 2018, táto má však 2017.

V nedeľu nasledoval Super o 9,00. Tiež sa s nami nehrali: 17 220/230 m. Popoludní tak ako celý weekend nám stále pieklo slnce na makovicu od 13,00 Sprint: 8 610/59 m. Začiatok aj s riekou a ku koncu beh korytom rieky aj prekážky ako v sobotu. Medzitým to viedlo aj novými úsekmi tak to nebolo až také nudné. Bolo to pekne zorganizované, značenie príkladné, dokonca na niektorých prekážkach dobrovoľníci povzbudzovali a hecovali.

Sparta je skoro pre všetkých spartanských pretekárov ďaleko od ich domova. Tých gréckych veľa nie je. Preto účasť nebola veľká: Beast 415, Super 655, Sprint 698 z 39 štátov sveta. Ale prišli aj také esá ako Faye Stenning z Kanady, Alyssa Hawley USA alebo John Lennon tentoraz z Írska. Bol tam aj tohtoročný rekordman v počte Multitrifect. 17-násobná mu visela na krku a mnohí sa sním dali fotiť. Zo Slovenska som nás našiel vo výsledkoch ešte dvoch. Na štarte Beastu v mojej Open vlne som sa zvítal s Ivanom Sklenárom, šéfom SRTG Močenok, ktorý docestoval na motorke!

Zlatý klinec na koniec.

Po vyhlásení prvých troch Sprintu nasledovalo slávnostné odovzdávanie medailí pred sochou Leonidasa. Od 14. do 20. hodiny v dobovej zbroji dvaja-traja Spartani nám, čo sme zvládli všetky 3 preteky, vešali na krk medailu Trifecta weekend Sparta 2017 a do ruky sme ešte dostali špeciálnu Trifecta Sparta mincu. Každý ocenený povedal do mikrofónu svoje meno. Takto sa pomaly míňal zástup dychtivo čakajúcich, niektorých už prezlečených čistých, iných nedávno prišlých z cieľového koridoru. Malo to svoje čaro, bol to dobrý ťah od organizátora. Kto tam mal v tom okamžiku rodinu či priateľov tak cvakali objektívy fotoaparátov a mobilov. Bude to pamiatka hlboko vrytá do našich sparťanských duší.