Hetrik? Áno, podaril sa.

 Veľmi tvrdo som bojoval so súpermi a aj sám so sebou aby som to dokázal - vyhrať trikrát po sebe európsky rebríček (ranking Spartan race) - celoročné hodnotenie pretekárov v kategórii Open.

Zámerne som v roku 2017 behal vo všetkých troch výkonnostných kategóriách (Elite, Competitive, Open) a tak som ešte dosiahol 24. miesto v Competitive a 302. v Elite v rámci Európy. V celosvetovom rebríčku Open som obsadil 4. miesto a potom ešte 1. v českom Open. Pravdaže všetky tieto umiestnenia sú absolútne bez rozdielu veku a pohlavia nie len v mojej vekovej kategórii kde ako 63-ročný patrím. Takže tie desaťtisíce umiestnených Spartanov za mojím chrbtom ma stále budú hnať vpred.

Na začiatku roka som si to pekne naplánoval a chcel som sa dotýkať najvyšších priečok v Competitive Euro ale asi vo februári zmenili systém bodového hodnotenia v tejto kategórii a už to bolo pre mňa náročnejšie. Tiež dosť ma pribrzdilo až temer zahatalo cestu nečakané rozhodnutie môjho lekára, že musím isť hneď na operáciu, nie až po sezóne ako som chcel ja. Tak to mi veru poriadne ubralo z dobre vybudovanej kondičky a aj strach, že 12 cm jazva na bruchu pustí a niekde na pretekoch budem ťahať črevá za sebou.

Aj tak to bola katastrofa s pretekmi. 14 už zaplatených som musel vynechať a 2 mesiace bez riadneho pohybu a tréningu. Nakoniec tie umiestnenia v rebríčkoch hovoria, že som to do konca sezóny ešte celkom dobre dohnal. Jasné, že som chcel všetky regionálne medaily Trifecta ako som si to nalinkoval, nakoniec som sa musel uspokojiť iba s českou a paradoxne limitujúcim faktorom k získaniu multritifecty boli u mňa preteky Super.

Chcem sa ešte podeliť so zážitkami a postrehmi z pretekov, ktoré sa nejakým spôsobom vymykali z toho čo poznáme.  

Začiatok sezóny.

Dolní Morava winter sprint, napadalo veľa snehu a priťahovalo (-6 st. C), bolo pod mrakom, nie moc prívetivo. Od štartu až po najvyšší bod trate stále beh hore. Beh prešiel do kráčania, lebo v hlbokom snehu predbiehať indiánov na bojovom chodníku bolo vyčerpávajúce a málo efektívne. Na konci stúpania je zvláštna vyhliadková veža (55 m). Hore sme ju vyšpirálovali schodami a dole zbehli serpentíny dreveným chodníkom (710 m) k občerstvovačke s teplým nápojom. V prekážkach prevládali steny a ešte v stúpaní bol nový variant rúčkovania od zeme šikmo hore, na konci asi 2 m a pridržiavali sme sa nohami. Hod snehovou guľou tentokrát na balík slamy. Čo si pamätám, prvýkrát vyhral a dokonca prví štyria boli nie eliťáci. Bol to pekný začiatok sezóny.

Varšava tak inak.

Prvý raz sme boli vo Varšave behať na dostihovej dráhe pre kone. Tak som bol veľmi zvedavý čo pripravili v tomto roku keď pozvánka a zraz bol štadión narodowy. Prišli sme (s manželkou) na aute skoro ráno a parkovací usporiadateľ ma požiadal aby som zaparkoval presne tak ako si to on naplánoval. Tak som preparkoval. Bol asi zvyknutý na veľké množstvá automobilov a ich efektívne rozmiestnenie a netušil, že dnes nenaplní ani 1/3 jedného z viacerých parkovísk, ktoré tu v areáli mali. Vstup na štadión bol bez obmedzenia keď nepočítam preliezanie natiahnutých línii bežeckej trasy a okolo prekážok. Tak sme si išli pozrieť tento na naše slovenské pomery kolosálny športový stánok. Nebol som na väčšom ako našom futbalovom štadióne tak sa mi to zdá veľké až megalomanské. Kopa schodov hore ku vchodu a ešte viac vnútri dole na dno kotla. To si dáme do čuňáka - určite niekoľkokrát hore dole. Veľmi mám rád keď parkujem blízko festival area a tu to bolo pár desiatok metrov, prvý +bod. Prezentácia bez problémov a svieti slniečko, druhý +bod. Dnes si to dám "iba" 2x, v Competitive a Open. Púštajú také menšie vlny, aj mne prehodili Open na iný čas ako som si objednal. Chcú pokryť celý čas približne rovnakým množstvom bežcov. Trochu ma prekvapilo, že ku koncu akcie stále prichádzajú noví ľudia a to nielen diváci, ktorých je dosť a kopa detí ale aj pretekári nastupujú do štartového koridoru. Keď sme vyštartovali najskôr bolo tuhé rozbehnutie niekoľko stovák metrov po hrubšom štrku kde sa dosť zabárajú nohy. Po prekonaní druhej steny už bežíme po bežnom povrchu čo tu je tráva alebo spevnené plochy. Pobehali sme okolo a dostávame sa hore do štadióna a hneď dole na dno, ktoré je betonové (pri futbale tu dajú umelý trávnik?) na ňom Multirig a kúsok za ním prvá novinka výskoky na bedňu. Potom schody medzi sedadlami a vonku, hore-dole v rôznom počte prekladané prekážkami. Spomeniem tie nové v CEU: štvornožky hore schodami pod šňúrami, skákanie so švihadlom z hrubého lana, vyhadzovanie malej placky s pieskom od zeme nad hlavu (cca 5 kg). Keď sme si už dostatočne užili plnými dúškami vybiehanie a postupom času himalajský výstup po schodoch a cupitanie dole nimi tak nás púšťajú "na vzduch" a dáme si niekoľko klasických prekážok vonku na trávnatých plochách kde im na moje počudovanie dovolili vyrýpať jamy a priekopy na vodu. Takže po dvoch vodných priekopách bolo aj lano so štartom z vody. Potom oštep, plazenie pod ostnatým, vyťahovanie vreca na lane, šikmá stena s lanom a tiež z vodnej priekopy, pravý nefalšovaný dunk wall, parádne A-čko s kargosieťou a predcieľový oheň. Proste tak ako to má byť, tu nás o nič neobabrali. Vskutku zaujímavé a pekné preteky aj keď neboli echt ako Stadium sprint v USA. Schody keď sa točia v hojnom množstve ako serpentína, nečakaj, že budeš potom kráčať ako balerína.

Prvýkrát na Twisteri.

Už som tam raz bol a teraz to bolo opäť také nejaké iné v tom Anglicku oproti CEU. Neviem to presne špecifikovať, skladá sa to z mnohých situácii a pocitov. Napríklad ten úžasný výkon rečníka pred odštartovaním každej vlny. Zakaždým vrieska nekonečné množstvá slov a ku koncu nás hecuje až sa dav rozvášní a vtedy nás vypuspí na trať ako stádo andalúzskych býkov hnaných k aréne. Nechápem ako to môže hlasivkami zvládnuť pri 8-10 vlnách. Bol som vo Windsore na Beast a Sprint aby som si to strelil 3x za víkend keď sa tam už trepem k tým vľavo jazdiacim konzervatívcom. Mal som z toho požičaného auta nervy, že ho štrajchnem či nebodaj narazím. Majú tam tie jazdné pruhy nejaké úzke ešte aj na diaľnici. No a keď som medzi prvými prišiel na miesto parkovania ešte sa to vystupňovalo. Les samá rovina a v ňom lúka s miernym sklonom. Mokro po dažďoch a predomnou prví zapadnutí a už aj jedného vyťahujú. To bude ale ródeo počas dňa a pri odchode nočná mora. Zasa mi vyšla moja taktika a to nechať si chvíľu pauzu kým sa vzdiali auto predomnou a potom to pustiť na plné gule a prefrčať všetky blatosračky až hore na pevnejšiu pôdu. Na odchod odtiaľto a potom zasa zajtra na to radšej už nebudem myslieť lebo si pokazím dojem z celého výletu za kanál, tento raz lamanšský.

Tak poďme na to, vypustil nás hecman a vbiehame do lesa. A hneď prvá maškrta v podobe hlbokého čierneho bahna. Nechápem túto davovú psychózu väčšiny pretekárov, ktorí sa bezhlavo vrhajú do tejto podľa mňa prvej neoficiálnej prekážky. Už aj niekoľkí vyťahujú nohy bez topánok a v panike strkajú ruky do blata až po pazuchu a hľadajú. Preskakujem a poskajujem na drny, korene a popadané vetvy a frčím ďalej. V podstate je to rovina tak sa teším, že si zabehám a vybláznim sa v takom hustejšom, inom poraste ako u nás doma. Na začiatku Beastu (potom to už nedali) staviteľ trate zle odhadol prekážku zvanú kanálová rúra pod lesnou cestou. Ide to cez ňu pomaly a aj keď som v prvej 20-tke čo sa mi málokedy stáva tak stojím v zástupe dlhé minúty. Ešte sme aj dobehli chvost Competitive pred nami tak je to o nervy. Pár jedincov sa našlo takých, niekde zozadu nás predbehnú a robia angličáky hore na ceste a potom frčia ďalej. Jeden je pekná špina, lebo príde, pomaly sa motá, ošíva sa ako keby si prdol vo výťahu a naraz odbieha bez angličákov. Kľučkujeme porastom, niekoľkokrát prebiehame tú istú cestu a medzi tým absolvujeme pár klasických prekážok. Spomeniem iba také čo mi ostali v pamäti. Prevracanie kmeňa stromu či tučného polena sa mi podpísalo na kolene keď som sa veľmi ponáhľal prebrať ho od predchádzajúceho pretekára a odrazilo sa mi do neho. Prenesenie veľkej gule, na ktorú treba mať gule lebo nemá úbohých ani nie 30 kg ako inde v Európe ale 50 statných kíl. Tirolský traverz ten mám rád, lebo som v tom dobrý. Ťahanie stavebného kvádra čo dal dosť zabrať keď sa zarýval do mäkkej rozbitej pôdy. Taká invertná stena teda skôr rebrík kde prvý stupeň je v takej výške, že musím naň vyskočiť a je prehnutý mierne do oblúka. Je to všetko z kovových rúrok a takto na pohľad jednoduchá prekážka sa pri prekonávaní najvyššej priečky premení na zdatného súpera. Inovovaná lezecká stena teda Z-ko kde nie sú úchyty ale laná, ktoré sú uchytené oboma koncami hore a visia veľkým oblúkom.

Prechytávaním lán a zapretý nohami o stenu sa postupuje ku zvoncu. Dalo mi to poriadne zabrať a to nie som žiadny mäkkýš. Ďalšia lezecká stena do Z, v strede je však deravá takže sa pri Spartankách človek sústredí či majú pekné boky a rozbité kolená. Evokuje to však každého a aj mňa v krízovej situácii stúpiť na hranu tej diery aby sa zachránil pred 30. Výživné bolo nesenie sandbagu - resp. dvoch placiek aj keď nie ťažkých ale zato ťažkým bahnitým terénom. No a ku koncu trate pritvrdili. Dosť dlhý úsek brodenia v bahnitom lese, kde si človek tak akurát mohol v lepšom prípade pootĺkať o korene a konáre, ktoré nevidí, členky a v horšom prípade ich vytknúť. Potom výbeh na štarto-cieľovú a parkovaciu lúku s týmito finiš lahôdkami: Twister, 3 sekcie - rúra pohyblivá v ose, s pevnými úchytmi špirálovo umiestnenými takže pri každom uchopení rukami sa pootočí. Medzi sekciami je vzdialenosť, ktorá pri tomto mordovaní prekvapí a mnohí tam padali. Dal som to vo všetkých troch pretekoch ale 2. a 3. raz iba silou vôle. Musím pripomenúť kto si nevšimol, že pred tým sme sa trieskali v tisícročnom čiernom bahne a každý mal ruky od neho. Potom nasledoval oštep, za ním balanc so šikmým zbehom ale hlavne výbehom, ktorý sa fest šmýkal. Ďalej tentokrát pre mňa čierny klinec programu, Olympus. Prvý raz mi chýbal posledný úchyt a tretí raz som sa dostal iba do polovice. Tak teda 3:0 pre prekážku, ktorú som dovtedy celkom dobre zdolával. Na začiatku ma to aj trochu prekvapilo, potom už som len trpel tu hanbu - však je to starček tak to predsa nemohol dať. Na konci dráhy dve, hneď za sebou, steny 8 stôp a oheň. 

Ako to robia vo Valencii.

Manželka Alenka mi povolila ďalšiu neznámu destináciu, že si pôjdeme obaja pozrieť mesto Valencia. Neďaleko od neho je pretekárska dráha podľa reklamných tabúľ hlavne pre motorky hneď pri mestečku Cheste. Prileteli sme do Madridu a odtiaľ tradá na preteky, ktoré majú byť ešte za príjemných 20-24 st. C. Tak ako je posledné 2 roky mojím zvykom musím využiť, že som sem cestoval tisícky kilometrov a využívam plnú ponuku španielskych usporiadateľov. Raňajky spojené s obedom to bude Super, olovrant Sprint a neskoršia večera nočný Sprint. Na preteky prichádzame veľmi skoro a chytáme flek na parkovisku iba 30 m od brány vstupu do stráženého areálu okruhu Ricardo Tormo. Vstup je iba po prehliadke či nenesieme bombu. Horšie je to so sexbombami lebo neviem ako sa tie zbavia tej bomby. Idem najskôr na prieskum kde čo je. Je to trochu ďalej ako by sa patrilo hlavne pre WC, na ktoré určite budem dobehovať na poslednú chvíľu keď ma chytí predštartová príhoda. Zatiaľ sa dá vidieť iba čo je v závetrí veľkej tribúny a to cieľ a niekoľko bežných prekážok.

Štart nikde nenachádzam tak sa musím spýtať kompetentných. Ukazujú na budovu tribúny. Potom zbadám malú tabuľu štart. Pochopil som neskôr (nie až v cieli). Keď už prišiel môj čas (nemyslím WC) tak sa motám okolo tabule a tá je pri tuneli - prechode popod tribúnu k okruhu a pri tabuli stojí slečna, ktorá púšťa dovnútra iba evidentných pretekárov. Vchádzam a vychádzam na motookruh kde je štartový oblúk a tu to teda rozbalíme. Potom si všímam, že na tribúnach sa už zliezajú diváci. Zasa dlhý predslov, ktorému nerozumiem a zábavná šou, ktorú majú vo zvyku v niektorých krajinách. Rozcvička priamo v štartovom koridore, jazda na koni, jazda trojice, zomknutého špaliera vždy dvoch protiľahlých skupín proti sebe. Keď sa vybláznime tak spoločné odpočítavanie a hor sa na to, ale bez dymovnice. Bežíme rovno niekoľko sto metrov po pretekárskej dráhe potom odbočujeme a opatrne sa vsúvame do veľkej hasičskej nádrže s pomerne čistou vodou, ktorá je maximálne po plecia tak iba pochodujeme. Bežíme krížom-krážom po areáli kde sú pohodené prekážky. Prevažuje podklad s hlbokým štrkom, ktorý pri moto pretekoch brzdí zblúdilých jazcov, nám však nepomáha ale brzdí nás a začína s dôverne známym procesom na Spartan race a to je odliv síl. Keď pustíme dostatočné množstvo krvi zo žíl tak nás vypúšťajú mimo do priľahlých kopčekov a porastov ale celý čas budeme tancovať v oplotenom areáli okruhu. Keď sa vrátime z priľahlých pozemkov ešte nám dajú zabrať v priestoroch medzi asfaltovými dráhami kde v trávniku je taký útvar ako umelé koryto potoka teda zahĺbené v teréne asi 1,5-2 m s kolmými stenami a striedajú sa zákruty a rovné úseky. No a tu nám nastražili pár prekážok, z ktorých mi ostalo v hlave premiestňovanie pod ostnatým drôtom. Keď sme k tomu dorazili už sme mali za sebou jednu dávku tak po ďalšej som očakával, že dosť. Ale nie. Ďalší ostnáč a ďalší. Tak keď som vyšiel z toho piateho už som sa cítil vo svojej koži. Som taký masochista. Mám rád ťažké trate, ťažké dlhé prekážky, ktoré privádzajú pretekárov do šialenstva alebo tranzu. Je pravda, že najradšej to mám po pretekoch keď si na to spomínam. Keď tam trpím a bojujem s bolesťou a vyčerpaním tak to až také úžasné nie je.

Z tých zaujímavejších pasáži: vynesenie bremena tiahlymi schodami na vrchu, ktorých je pekný výhľad na celý Circuit Ricardo Tormo, plazenie pod ostnatým drôtom s tvrdým hrudkovo-kamienkovým a suchým podkladom, nosenie reťaze po menšej tribúne, invertný rebrík, Hercules hoist s celkom bacuľatým závažím, podliezanie reklamných mercedesov a dosť trápny hod oštepom, ktorý znehodnotili: veľký balík slamy a ešte šikmo postavený, vzdialenosť pri ktorej musel trafiť aj ten, ktorému sa to ešte nikdy nepodarilo.

Popoludní nasledoval Sprint bez veľkej zmeny iba v skrátenej verzii. Zato v nočnom Sprinte zmenili nejaké úseky asi skôr preto aby sme si nedolámali nohy. Po Super ma šokovali, že mi nedali nahlásenú a potvrdenú Multitrifectu 3X a napísali si moju adresu a na nočnom ma šokovali, že nedávali vypísané a propagované špeciálne tričká. Na tie mi po 3 týždňoch prišiel mail, že mám vyplniť údaje, že pošlú. Tak snáď niečo príde.

S manželkou sme teda celú nedeľu venovali prehliadke Valencie, ktorá je pre nás zvláštna a nová časť mesta pri mori so stavbami až scifi, neopakovateľná.