Môj posledný Ultra

Spartan Ultra 29. 8. 2020 Liberec. Bol som čiastočne znechutený tým čo predchádzalo tieto preteky. Na internete sa dosť husto zobrazovali podrobnejšie informácie: dĺžka trate, súčet nastúpaných metrov, kontrolné-časové body, počet prekážok v jednotlivých sektoroch, počet a rozloženie občerstvovacích staníc a iné info. A ku každej informácii reakcie, z ktorých mnohé boli negatívne, kritizujúce takéto podrobné "prezrádzanie" čo nás čaká a až dehonestujúce snahu usporiadateľov. A korunu tomu nasadzuje prihlásenie sa na tento Ultra Maroša Kudlíka, ktorého hedikep nie je v súlade s Ultra (inak k nemu prejavujem veľký obdiv a úctu). Mal som z toho previnilý pocit, že idem na niečo už tak zjednodušené a zľahčené, že iba dement to úspešne neabsolvuje.

Ešte žiadne Spartanske preteky nezamestnávali moju myseľ tak intenzívne a taký dlhý čas. Bolo to hlavne preto, že som sa necítil istý, lebo pri dlhších pretekoch či tréningových behoch som dostával kŕče do svalstva v nohách a niekedy aj na takých neuveriteľných miestach kde by ma to ani vo sne nenapadlo. Snažil som sa tomu predísť riešením všetkých mne známych faktorov, ktoré na to vplývajú: trénovanosť, dostatoch tekutín, minerálne látky Na, Mg, K, Ca a napokon som zistil, že aj rýchle cukry.

Českí organizátori pretekov Spartan race dlho čakali kedy budú oni môcť usporiadať najdlhší a teda najnáročnejší stupeň pre pretekárov a určite aj pre nich, teda Ultra. Prvé roky Ultra Beast nejako nevedel opustiť Slovensko a keď sa tak stalo dostali ho Poliaci. Napokon prišiel do ČR a žiaľ vypálilo to dosť nepriaznivo. Museli pre Covid znížiť počet štartujúcich a vizeralo to, že podstatným spôsobom obmedziť trať resp. prekážky. A to práve tie, ktoré sú korením Spartanu - prekážky s vodou a nosením bremien. Napokon skutočnosť bola oveľa lepšia lebo sme plávali a nosenie bolo.

Ja osobne som si už v roku 2017 povedal, že Ultra už nebudem bežať, že je to pre mňa moc ťažké. Keď som však videl, že má byť v ČR tak som neváhal a zaradil som si ho do môjho kalendára, lebo som vedel, že ho urobia výborne a bude to stáť za ten pot a krv, ktoré tam nechám.

Vytýčil som si aj cieľ ako sa budem usilovať. Vlastne dva. Prvý bol umiestniť sa v absolútnom poradí v prvej 1/3 štartujúcich a druhý byť vo výsledkoch pred troma bežcami - Spartanmi, s ktorými sa stretávam na týchto akciách, pozdravíme sa, prípadne prehodíme pár viet. Jeden sa však neprihlásil tak ostali dvaja. Nie sú to priamo moji rivali lebo majú o 20 rokov menej ale takúto nejakú métu som si musel dať. Keď začínali so Spartanom tak som nemal problém im dať hodinu aj viac, no ako začali trénovať a viac ich to chytilo tak v poslednom čase mi dávajú na frak. Tak teda skúsim si to s nimi rozdať v tom najdlhšom. Oni o tom nevedia a v podstate tak je to lepšie. A tak sa mi podarilo Pavla aj Martina držať za chrbtom asi po 25. km. Jeden ma 2x predbehol a až v cieli som zistil, že ani náhodou na neho nemám, dal mi vyše hodiny. Druhého som však predsa nechal za sebou o niekoľko minút a to sa počíta. A keďže som podľa cieľovej listiny "pobil" skoro tisíc (976) štartujúcich v absolútnom poradí, splnil som aj predsavzatie o umiestnení.

Preteky to boli parádne. Už vopred keď zverejnili mapu trate s prekážkami tak sa nám zahmlilo pred očami. Najskôr z profilu, ktorý cca od 25. do 40. km mal samé ostne čo znamenalo behanie hore-dole kopcami a potom po hlbšom preštudovaní trate zabehlo v hrdle aj mne čo s prekážkami silný problém nemám.

Oni totiž sa mnohé opakovali a tieto čo v Spartanovi sú ťažké - Ape hanger, Tyrolean traverze, Slackline, Twister, Spear throw a keď poriadne naložia vrecia aj Hercules hoist boli 3x. Celkom suma sumárum 76 prekážok. Hodinky mi namerali 54,01 km a nastúpaných 2628 m. 

Zaujímavý bol aj Bender ako vychytená vložka medzi plávaniami. Celková trať sa delila na 3 časti. Prvá po prvú návštevu Komfortnej zóny a ešte vlastne pár kilometrov za ňou bola fajn lebo sme bežali iba nie dlhými a prudkými stúpania a zbehmi a boli aj dlhšie skororovinky. Prekážok bolo dosť a pekne odsýpali. 2. časť bol nástup do kopcov a prudkých svahov často aj zarastených zjazdoviek kde už prekážok bolo pomenej. Tu sa tiež odohral boj s čiernou zjazdovkou pri skokanských mostíkoch už známy a legendárny z predchádzajúcich rokov. Tento raz sme niesli sandbagy v podobe placiek 27 kg. Aj keď teda vážili menej ako na Beaste vrecia, ktorým som to vtedy odhadol na 35-40 kg a okruh kratší, dala aj táto lahôtka poriadne zabrať. Vždy som mal pri nosení zásadu nezastaviť a nezložiť bremeno na zem. No už pár rôčkov mi pribudlo a síl ubudlo. Dýchal som ako kŕmna hus a 3x som zložil placku na zem a bol som rád, že to nie je horšie. Potom po nejakej slučke hore-dole sme prevracali pneumatiky čo nie je nič zvláštne akurát boli poriadne ťažké a na prvé opáčenie som s ňou ani nepohol, tak mi to ostalo v pamäti.

3. časť bola po druhej návšteve Komfortnej kde zasa ako prvýkrát bežali svetelné hodiny a bol stanovený časový limit po ktorom ťa odstavia z trate a si disk. To ma netrápilo lebo som vedel, že pokiaľ neochrniem tak limity splním. Akurát si pamätám na prvý time pod 3 hodiny. V tejto zóne som sa veľmi ponáhľal so všetkým čo mám urobiť - doplniť tekutiny, kapsuly s minerálmi, nejaký cukrový gél a niečo pevné zjesť, veď čas stále beží. Zásadne si nesadám lebo to evokuje k odpočívaniu a potom štart na nohy je ukrutný.

Tak teda za touto druhou návštevou bol iba 2 km okruh a slučkovanie trate, ktoré sme viac-menej už absolvovali. Teraz však to bola tá čerešnička na torte utrpenia. Nohy boleli, beh sa premenil na cupitanie alebo kráčanie a hlavne nastalo predvádzanie sa pretekárov kto urobí viac Angličákov. Aj ja som si tu odskákal svoj prídel. Celkovo za tých skoro 76 možností podľahnúť tomuto pokušeniu som robil trestné 4x. 2x Twister, 1x oštep a 1x Z walls. Tu sa musím pristaviť.

Z walls, teda jeho zľahčenie veľkými úchytmi som kritizoval v nejakom príspevku nedávno na FB a napísal som, že už ho musí urobiť každý aj keby nechcel. A nakoniec tým babrákom som ja sám. Nesústredil som sa na kritický roh, za ktorým sa naslepo šmátra po úchyte a spadol som. Tak ma to zronilo až som nevedel čo v tom momente prevažuje: hnev či sklamanie. Angličáky ma ani tak netrápili, pred týmto vrcholom mojej sezóny som sa na ne poriadne pripravil a poctivo trénoval, ale to rozčarovanie ma poriadne zobralo. Aj veľká škoda dal by som tento môj posledný Ultra pod 11 hodín.

Tak to bol môj príbeh tak v krátkosti lebo každý kto tam bol vie, že toho na písanie a vyrozprávanie je strašne veľa od prvého objavenia sa termínu na stránkach Spartanu, rozhodovania či ísť, radostného prihlásenia sa, menej radostného tvrdého tréningu, neustáleho zabiehania mysle na tie budúce chvíle na trati až po špekulovanie čo si zobrať na trať, balenie, cestovanie, mentálna príprava, bezmyšlienkovité obliekanie pretekárskej výbavy, predštartová sračka, búšenie srdca na štarte, výdych pri prvých metroch behu, radosť z prekonaných prekážok, smútok alebo žlč z neprekonaných, fučanie do kopcov, bolesť nôh a celého tela, strhané mozole a nakoniec ten pocit v cieli, ktorý sa nedá opísať.