Keď chuť súťažiť sa nestratila

Posledné OCR preteky som odbehol pred týždňom na dostihovom závodišti v Pardubiciach. V tomto roku Gladiator race postavil aj Taxis max - trať 12 km kde sme si užili veľa prekážok pravdaže aj iných ako prekonávajú kone na Veľkej pardubickej. Niekoľko ich malo aj slušnú náročnosť tak o to viac sa mi to ľúbilo. Dosť sme prechádzali vodou tak mi nohy vymrzli, veď boli iba 3° C. Celkovo sa mi táto akcia veľmi páči, bol som tu aj v minulom roku. Je v termíne keď už ostatné OCR série nič nemajú, štart je originálny zo štartovacích boxov pre kone po 12 ľudí a intervalovo takže sa eliminujú rady pri prekážkach no a zaujímavé prekážky. Chcel som tým navodiť, že už je koniec sezóny tak je čas urobiť resumé mojich pocitov, zážitkov a udalostí z roku 2019.

Najvyššie prekážkové preteky (OCR) - Majstrovstvá Európy OCR a Majstrovstvá sveta OCR sú z roka na rok náročnejšie pre nové náročnejšie prekážky, pre ich zvyšujúci sa počet a pre ich umiestnenie na trati keď sa opakujú zhluky ťažkých prekážok. ME sú ťažšie ako MS. ME podľa mňa prekročili rámec rozumne koncipovaných pretekov lebo organizátori sa nepoučili z predchádzajúcich skúseností a stále chcú predstihnúť - neviem však koho a postavia to pre niekoľko super pretekárov a ostaní iba zápasia so svojimi silami a schopnosťami na pokraji neraz zúfalstva. Ako asi všetci vieme na ME a MS musí pretekár prekonať všetky prekážky aby bol hodnotený v súťaži. Štatistika nepustí (percentá diskvalifikovaných pretekárov) ME 2018 Dánsko krátka trať 93% (urobili iba 2 ženy), klasická trať 67%.

ME 2019 Poľsko krátka trať 55%, klasická trať 61%.

Aj toto má za následok, že zo Slovenska v tomto roku bola minimálna účasť. Sami pred sebou sa mnohí ospravedlnili účasťou na ME v Spartan race, ktoré malo totožný termín s ME v OCR. Ja to vidím takto: povedali si idem radšej na Spartana tam keď nezvládnem prekážku urobím 30 trestných cvikov - burpees (angličákov) a bežím ďalej a mám oveľa väčšiu šancu umiestniť sa na dobrej pozícií alebo dokonca na bedni.

Trend na pretekoch Spartan je pri kratších tratiach urobiť ich ľahšie a štandardizovať ich dĺžku a použitie prekážok. Ja si tiež myslím to čo niekto napísal na facebooku: Je to cesta do pekla. My tu v Európe si myslíme, že je to dôsledok spätnej väzby amerického osadenstva a oni si myslia, že doterajšie princípy nevyhovovali všetkým mimo USA, tak som si to prečítal z príspevkov na US facebooku. Takže nakoniec je to politika Joe de Senu, ktorý tvrdohlavo ide za svojim olympijským snom a kašle na celé hnutie Sparťanov.

V praxi to znamená: ostnatý drôt tak vysoko, že sa dá pod ním medvedím pohybom poriadne upaľovať. Pridaná doska na Invert stene pri schádzaní dole. Nosenie gule bez angličákov. Nosenie vedra hoci-ako. Sprint 5 km, Beast 21 km a Super 10 km čo sa stretlo z najväčšou nevôľou. Dĺžka sa musí zmestiť do tolerancie +- 1 míľa.

Toto sú zmeny, ktoré ma odraďujú od účasti na Spartan race.

K tomu dobrému patria nové prekážky. Ape hanger rúčkovanie po priečkach rebríka horizontálne, ktoré sú medzi dvoma oceľovými lankami natiahnutými nad bazénom alebo vodnou priekopou. Tá je dobrá, na konci trate keď máme vyťahané ruky, nie každému sa podarí ju zdolať. Na MS 2019 boli ďalšie: Pipe liar - preliezanie rúr v obmedzenom priestore, The box - pomocou lana sa vydriapať na vysoku bedňu, vysoké A-čko v spodnej časti má na stene lezecké úchyty, Armer - prenášanie ťažkej gule na reťazi. Je len na jednotlivých organizátoroch koľko z nich zakomponujú na trate v regiónoch.

A sú zasa príležitosti a zmeny, ktoré ma priťahujú k tejto sérii prekážkových pretekov. V tomto roku pridali v Age group moju kategóriu (60+) kde sa úspešnejšie môžem realizovať. Ďalej sa môžem porovnať s pretekármi            z celého sveta prostredníctvom sezónnych rebríčkov, majstrovstiev alebo majstrovstiev sveta. To u iných jednotlivých OCR nie je.

Takže mi to vychádza tak nerozhodne ako aj tohtoročná účasť 50% Spartan a 50% ostatné OCR preteky. A moja účasť bude aj na niektorých Spartanoch a budem behať už osvedčené OCR série a postupne navštevovať temer všetky, ktoré som ešte neokoštoval.

Lake Tahoe

Majstrovstvá sveta Spartan race sa konalo už piaty krát za sebou na tom istom mieste v Squaw Valley pri Lake Tahoe v Kalifornii. Bol som tam na začiatku      v 2015 keď som sa ešte dokázal nominovať v Elite. Priletel som deň pred pretekmi, tak som na trati nevedel pochytiť dych. Behá sa tu v nadmorskej výške 1860-2700 m. Mám rád nové trate a nové terény, tak som bol sklamaný, že MS sú stále tu a už som sem nechcel ísť. Na začiatku tohto roka však vytvorili nové kategórie v Age group a aj pre nás starých 60+. Tak som prišiel aby som sa lepšie našiel vo výsledkovej listine, nie ako doteraz medzi množstvom mlaďasov. Už som myslel aj na aklimatizáciu a priletel som 2 dni pred. Prebral som si to v hlave a zo skúsenosti z ME v Dolomitoch, kde sme behali vo výške 1800-2300 m.n.m a cítil som sa bežne ako na iných pretekoch. Vychádzal som z toho, že deň pred pretekmi som sa tam pohyboval a spal som vo výške cca 1700 m. Tak teraz som si do Tahoe zobral aj spacák, požičal auto SUV, kde sa dajú vzadu sklopiť sedadlá do úplnej roviny a prespal jednu noc na parkovisku akcie. Pomohlo mi to. Po 2 km od štartu som prestal vnímať dýchanie a bežalo sa mi štandardne. Nechutne zima bolo až hore nad 2000 m kde sme sa namáčali (Ape hanger, plávanie), bolo tesne pod nulou a fúkalo ako besné. Chodidlá mi stuhli, na lýtkach som mal námrazu a končeky prstov mi omrzli aj keď som mal rukavice.

Počasie v dejisku MS som často pred odchodom pozeral. Týždeň pred som bol v šoku, že tam je 30 stupňov. Ku koncu týždňa konania pretekov už bola predpoveď pre nás nepriaznivá. Ochladenie až pod 0 malo vyvrcholiť práve    v nedeľu, keď budeme zarezávať do tých strmých svahov. Tak som posledný deň pred odletom išiel kúpiť neoprénovú bundu. Obliekol som si ju priamo na telo, na ňu sparťanské tričko, aby bolo ešte trochu teplejšie a menej sa poškodila. Je 2 mm hrubá a neobmedzuje pohyb. Keby nemala hlúpy golier tak poviem perfektná na mokré a studené preteky. Tu v Tahoe mi spolu            s mojou vôľou dobre sa umiestniť zachránila kejhák ako hovoria naši bratia Česi.

Najviac som sa obával prekážky nosenie dvoch vriec. Pripravoval som sa        v tréningu na dve malé vrecia naplnené do tvrda, že sa nemajú ani za čo chytiť. Kedysi písali o 30 kg v jednom, ja som mal 25 kg. Nedokážem si ich vyhodiť obe na plecia. Tu v Tahoe boli dve dlhé, v ktorých sa obsah presýpal  z jedného konca na druhý, 25-30 kg v jednom. Keď som prišiel ku kontajnerom boli tam iba nedotknuté, zamrznuté na kameň. Mordoval som sa s nimi nejaký čas ale potom som počkal na niekoho kto odovzdával už rozpracované. Aj z tých som dokázal iba jedno vyložiť za hlavu a druhé nejako v rukách pred sebou. Vôbec mi to nešlo. Párkrát mi z pliec spadlo a znova sa trebalo zpojazdniť. Bol som už dole na otočke a ešte mám tú brutálnu časť do kopca. Bolo mi do plaču. Bolo to strašné, neviem koľko desiatok minút mi to trvalo. Tie vrecia to bolo niečo strašidelné, takú ťažkú prekážku som ešte neabsolvoval.

Preteky Majstrovstiev sveta Spartan race s odstupom času hodnotím ako kvalitné, s peknou traťou a dobrými prekážkami. Bolo tu niekoľko prekážok, kde bolo treba silný úchop čo neprišlo vhod mojim zmrznutým rukám a dosť ma na prekážkach obmedzilo aj nedoliečené presilenie lakťa. Tak prišli trestné angličáky. Celkovo som ich robil 6x. Aj keď podmienky boli výnimočne drsné, predsa súperi boli naozaj zdatní a nechali mi až 8. stupienok. Pre mňa to boli najťažšie preteky Spartan, dovtedy som ich odbehol 147 z toho 2 Ultra. Ale keď to zoberiem štatisticky tak tohtoročné MS v Tahoe boli z tých slabších. Víťaz mal čas 2:11:54. Tie super šťavnaté boli však v Killingtone 2014 (J. Albon 3:23:15). Z tých nemám podrobnejšie čísla. Teraz pre tvrdé poveternostné podmienky odstúpilo alebo bolo disk. a teda neboli hodnotení vo výsledkoch MS - 18 pretekárov Elity a 256 Age group - spolu nás vyštartovalo 289 Elita, 500 Age. Je to dosť keď zoberieme, že všetci boli kvalifikovaní z nižších súťaží a teda tí najlepší zo sveta.

Sparta

Keď sme 1. 11. prišli do Sparty zo studeného nevľúdneho počasia tak to bola paráda. Slniečko a nad 20 st. Tento raz mojím realizačným tímom bola manželka a mal som o niektoré starosti menej. Sústredil som sa hneď na prvé preteky, ktoré boli Super. Bežalo sa mi výborne a paru som mal za dvoch. Na štarte sme boli 4 kategórie spolu a poznal som málo pretekárov. Z mojej vekovej kategórie iba jedného Američana, ktorý ma však teoreticky nemohol ohroziť. Preto som celú trať poriadne do toho dupal a stále som si hovoril, že musím pridať lebo neviem kto je predo mnou. Asi po 2 km keď sme začali stúpať do kopcov som pomaly predbehol jedného, ktorý podľa výzoru by mohol byť mojim rovesníkom. Je z Čile a neskôr sme sa stretali vždy po pár kilometroch od štartu a potom na stupňoch víťazov. Super mi vyšiel úžasne a bol som zvedavý čo to o pár hodín so mnou urobí na Sprinte. S tým, že budem tuhý a pomalší som počítal. Bežalo sa mi o dosť ťažšie, prekážky mi ale išli. Oba sobotňajšie preteky som išiel za 0 trestných. Keď sme sa              v Sprinte blížili k štadiónu tak ma predbehol nejaký starý pretekár a mal celkom dobré tempo. Už som nemal veľa síl na zrýchľovanie ale nevedel som či je z mojej kategórie tak som začal sťahovať jeho náskok a na veľké A-čko    s kargo sieťou som pribehol keď už bol na nej. Tak rýchlo som takúto prekážku ešte neprešiel a zoskakoval som tesne pred ním. Neobzeral som sa a preletel som všetky ďalšie a až pred ohňom som sa obzrel kde je. V cieli mi blahoželal, pozrel som si jeho číslo a neskôr som zistil, že je v mladšej kategórii. Tak toto bol môj najbojovnejší záver aký som kedy dokázal zo seba vymačkať. Bolo to úžasné, strhujúce a totálne som bol v cieli grogy.

V nedeľu sa štartovalo podľa časových odstupov súčtov Super a Sprintu. Myslel som, že to platí pre všetkých ale to mali iba eliťáci a my plebs, klasicky naraz a viac kategórii spolu. V sobotu sme nejakých 300 m po vypustení        z pod oblúka štartu pochodovali krokom za Sparťanmi a Sparťankami v dobovom oblečení z 5 storočia pred n.l., ktorí držali toto naše stádo nadržaných koní stuhou. Stiahli ju na jednu stranu my sme vyleteli a keďže to už bolo dole kopcom tak sme pálili ako diví. Na Beast nás už nechali od štartu bežať normálne a opäť po mojom pomalšom rozbehovom začiatku som dotiahol Čilana a na úpätí som ho obehol a zahryzol som sa do kopcov. Po niekoľkých kilometroch som sa celkom slušne rozbehol a sám som sa čudoval, že sa cítim ako na Supri. Vydržalo mi to do 11. km. Tu spomeniem, že boli tabuľky najskôr 4 km a potom po kilometri koľko km ešte zostáva do cieľa. Je to zasa zmäkčenie podmienok, už sa mi nebude preháňať v hlave koľko ešte sa budem týrať, ale ľúbilo sa mi to.

Tlak pary poklesol, už mi to tak nebehalo a ešte nám aj poriadne pritvrdili nosením rôznych halabúrd. V pamäti mi ostali hlavne gule. Už aj z predošlého dňa Atlas carry, ktorá mala snáď aj viac ako 60 kg lebo 50 kg mám doma a túto som ledva zdvihol. Bola takej divnej striebristej farby - žeby bola z kovu? No a iba tu na Beaste verzia veľká guľa s krátkou reťazou ťažká ako vykŕmená sviňa. Na tej bola navlečená rúrka na chytenie rukou. Jedna sa tam vošla, ale jednou rukou? Strongmani nebežali. Tak teda dvoma rukami po dva prsty alebo jedny na druhé a hompáľajúc sa medzi nohami s ďalšími dvoma hompáľajúcimi som to preniesol hore svahom a dole. Bol to kúsok 10-15 m ale mal som dosť. Ale naj nosenie (aspoň z môjho pohľadu) bol taký trojboj. Najskôr som vyhodil za hlavu vrece - teda klasickú sparťanskú placku. Zdala sa mi akási ťažká ale mala iba 50 libier (tak predsa už aj cez toto sa ten vek hlási), trasa primeraná iba sa to zle drží a pri zakvačení prstami do okraja koláča ich treba silne zvierať a ako čas plynie sila z rúk odchádza a ja ju ešte potrebujem na rúčkovacie prekážky! Zhadzujeme tento sand bag a hneď berieme reťaz s veľkými okami. Oká na ňu nepridávali, veď som ich už niekoľko ponosil a predsa si ju musím položiť na okraj kontajneru a zohnúť sa pod aby som ju umiestnil na plecia. Nosenie reťaze neznášam. Okrem značnej hmotnosti snáď aj 30 kg ma neznesiteľne tlačí na kostiach na ramenách. A teraz ešte aj tá dlhá cesta na kalváriu. Rozmýšľam či si ju mám na chvíľu zložiť a chytiť druhý dych. Ale kto ju potom vyloží späť hore? Tak ešte kúsok, ešte kúsok, možno už bude koniec. Prt, žiaden koniec. Stúpame hore k nejakým zvyškom stavby kde je kamenný stupeň, na ktorý by som si mohol reťaz zložiť aby som ju nemusel dvíhať až zo zeme. Keď už som blízko - radšej vydrž už to bude kúsok a zbavíš sa jej. Nebol to žiaden kúsok ale ešte poriadny kus cesty. Zhadzujem reťaz do kontajnera a s radosťou beriem znova sand bag aby som ho dotrepal do domovskej stanice.

Prekážky prehĺtam jednu za druhou, ale sily sa strácajú, rýchlosť behu klesá. No a tak trestné burpees som si vyžral aj za sobotu a to celkom 5x. Prvý oštep vysoko na kopci, balík slamy je blízko, to je tutovka. Ostražitosť v háji a špagát sa mi zachytáva o ruku a oštep sa iba dotkne. Druhý hod oštepom v rieke. Pekná trefa, ale vypadol. Pri ťahaní lana so záťažou (Hercules hoist) to ide dobre ale prebleskne mi Tahoe. A predsa, ako tam, k finále nedochádza a ½ m pod kladkou končím. Pribieha rozhodca a aj keď pomaly spúšťam chytá mi lano lebo na okolí v tú dobu často počuť rachot závažia, ktoré padá z výšky bez brzdenia. 30 ks dávam na 3x s prestávkami. Bežím k multirigu. Kruhy - pohoda, ale čo to tam prihodili? Krátke laná s uzlom. Tak ma to vykolajilo, že sa z vodorovnej tyče hlúpo odrážam, strácam rytmus a ostanem visieť na predposlednom lane. Chcem sa zdvihnúť - vytiahnuť aby som potom dočiahol na posledné. Nie, už nemám silu. A tak opäť sa hádžem na zem.

Potom rúry, v sobotu v jednej rovine - žiaden problém. Teraz 3x posunuté o značný rozdiel hore, hádam aj 60 cm. Moja chyba, ako amatér, nebol som sa v nedeľu ráno pozrieť na predcieľovú vražednú kombináciu prekážok. Psychická príprava urobí veľa. Dobiehajúc k mestu som cítil v kostiach, že predsa toto je Beast, prekážky budú ťažšie a konkrétne som si pomyslel na tento Monkey bar. Idem na to bokom ako vždy, prvú hornú vytiahnem, druhú hornú vytiahnem, trietiu hornú - nie už nie je sila. Ostávam visieť ako dážďovka a tak som ju chcel dať, je to moja obľúbená prekážka. Tak teda idem dnes už 5. raz sa mlátiť, tentoraz o asfalt. Pri piatom angličáku vidím, že prichádza aj Američan, s ktorým sme si dali dve predchádzajúce série trestných cvikov. Moc mu to nešlo, takým jednonohým vstávaním sa dostával zo zeme, ale dával som si bacha aby nebol skôr hotový ako ja lebo vyzeral dosť starý - čo ak je 60+. Na tejto asi poslednej štaci však urobil možno 5 a už sa berie preč. Pred chvíľkou prišiel tiež jeden Grék (má tričko ako ich vlajka). Už sme si to rozdali na začiatku trate keď ma predbehol pred ryhou po potoku. Pri stúpaní do kopčekov som ho ale zoťal lebo sa mi zdal so svojimi šedinami dosť starý. A on ako tí výborní grécki vytrvalci ma dobehol a tu pred cieľom má chce dať dole. Ale urobí niekoľko angličákov a tiež odbieha a ja tu sebou stále mlátim o zem a stále nemám hotových 30. Konečne 30, aj keď mi to už nechce ísť vybieham, zatnem zuby a zrýchľujem. Šikmá stena s lanom, ktoré akosi skrátili oproti sobote. Neskáčem na ňu ako ostatní. Prídem tesne, natiahnem ruku a vidím, že keď vyskočím je moje. Tak dosť ľahko prekonám poslednú prekážku lebo oheň pokladám iba za maskota Spartan pretekov. V cieli sa rýchlo orientujem a hľadám tých dvoch obšajtníkov aby som si pozrel ich čísla. Američan je už ďalej ale podarí sa mi na viaceré pozretie zapamätať si ich čísla. Američan si ma aj trochu prezerá či som neni nejaký prihriaty, Grék ten si užíva cieľovú atmosféru a vôbec neeviduje, že študujem jeho čelenku. Prvýkrát sa ponáhľam do auta rýchlo si zobrať okuliare aby som nezabudol dve 5-ciferné čísla a idem pozrieť výsledky kto sú ti dvaja starci. Hádam si nenechám zobrať vydreté umiestnenie. Som rozhodnutý podať voči nim protest, veď sú tam kamery. Obaja sú o dve vekové kategórie mladší. Tak kašlem na nich, nech sa im dobre spí a ešte lepšie chváli ako bravúrne zvládli Beast v Sparte.

Tu som pred koncom môj úspešného príbehu na Majstrovstvách sveta Spartan Trifecta. Všetky 3 preteky som vyhral a teda aj v celkovom hodnotení som s náskokom 47 minút od druhého na prvom zlatom stupni. Večer som dostal pri vyhlasovaní víťazov trofej čím sa tieto výsledky naozaj spečatili a moja duša odletela do raja. Čo viac môžem dosiahnuť v mojom veku ako vybojovať v jednej sezóne 1. miesto na Majstrovstvách Európy a 1. miesto na Majstrovstvách sveta vo svojej vekovej kategórii.