Jindřichohradecký lev

Pod týmto názvom sa ukývajú prekážkové preteky. Tešil som sa na ne, lebo som mal pocit, že to bude aspoň trochu iné keď to robia vojaci 44. lehkého motorizovaného praporu v Jindřichově Hradci. 

V prvom rade nemajú nedostatok ľudí, proste to dostanú rozkazom, tak na každom stanovisku bol minimálne jeden vojak väčšinou však viacerí. Okrem toho ešte aj 132 pretekali. Tiež si nenechali ujsť príležitosť na reprezentáciu Českej armády a v priestoroch štartu-cieľa boli stánky a stanovištia so zbraňami a bojovou technikou a rôznymi informáciami. Najviac to pritiahlo deti ale aj chlapi sa zaujímali. Keďže počasie vyšlo tak sa ich tu veru zišlo.

Parkovisko pre nás pretekárov bolo vybavené vo firme, ktorá mala vo svojom areáli voľné miesta ale naplnilo sa doplna a niektorí boli aj mimo. Keď som sa išiel odprezentovať bolo to trochu väčšia vzdialenosť ako by som si prial a prechádzal som aj betónovou plochou kde parkovalo 4-5 áut a to bolo o 400 m bližšie. Rozmýšľal som, že preparkujem ale bolo to už za tabuľkami s nápismi Vojenský priestor nevstupovať tak som to radšej neriskoval. Nejde o to, že by som bol lenivý prejsť pár sto metrov, ale o WC, ktoré pred štartom skoro vždy priláka moju tráviacu a vylučovaciu sústavu a vtedy každý meter je dôležitý.

Priestor v tejto lokalite bol na rovine, akurát na trati sa ukázalo, že terén je pekne zvlnený a o výbehy a zbehy nebolo núdza a aj sa šmýkalo lebo bolo mokro.
Prekážky boli naozaj pestré, na suchu, nad vodou, vo vode aj v blahne.

Tak prichádzajúc po lúke som už z diaľky videl niektoré prekážky a išiel som ich bližšie pozrieť. Najbližšie bola rúčkovacia s rôznymi segmentami (Multy monkey) a vidim aj tie Gibon. Mali však napevno prilepené drevené valčeky takže sa ako originál Gibon nemohli použiť.  

To je veľká škoda, na MČR v OCR som takú prekážku išiel neúspešne a na MS v Londýne som ju zasa prekonal takým neštandardným spôsobom visiac zaháknutý v lakťovom ohybe. Potom som dlho trénoval aby som to zvládol, tak som si to chcel vyskúšať. 

Prechádzal som aj popri vyznačenej trati a pristavil som sa pri plazení pod ostnatým drôtom. Tu našli v jarkoch po kolesách áut kaluže vody tak kúsok po štarte sme sa tu my pretekári zamaskovali blatom aby sme splývali s vojakmi v maskáčoch.

Štartovalo sa intervalovo po 2 min. tak sme sa zaraďovali pod stanový prístrešok a púšťali nás na trať aby sme po málo metroch vyskočili na balíky slamy pod zakrytou vysokou konštrukciou bez bočných stien kde boli zavesené laná na šplh.  

Akosi sa mi lano šmýkalo v rukách tak som sa spustil a olyzoval a oslintával som si rukavice. Najlepšie vlastnosti majú keď sú vlhké a zabudol som si ich pred štartom namáčať. Potom to už išlo.  

O kúsok bola kolosálna konštrukcia, rebríkom hore tam vo výške rúčkovanie po rúrach, čo bolo istené sieťou pod nami a zlanenie popri stene. Po maskovacom manévri v mútnej kaluži bolo Nohy v medu.  

Názov veľmi vystihoval pohyb, ktorým sme prekonávali 30-40 m vzdialenosť. Nezdá sa to ale je to poriadna makačka presúvať sa v dvoch pneumatikách na nohe. Vnútorný okraj pneu je pekne ostrý a reže kožu a prekonávať ich hmotnosť s trením o zem je sadomaso. Ešte že tá vzdialenosť nebola veľká ako napr. na Beton race, kde sme mali 3-4 násobne dlhšiu trasu a vtedy som bol presvedčený, že to je najťažšia prekážka akú som absolvoval.

Na súťaži Ninja Warrior Race obdivujem keď sa pretekár s ľahkosťou pohybuje medzi dvoma stenami zapretý nohami a rukami. Tu na JH levovi bol taký malý variant. Mali sme za úlohu dostať sa hore medzi dvoma stenami. Zapretím dvoma rozkročenými nohami to ani náhodou nezvládnem tak som sa tam zašprajcol nohami a chrbtom a ešte pomocou rúk som sa po malých kúskoch posúval nahor. Bola to pre mňa makačka a trvalo mi to dlho ale dal som to. 

Prvýkrát som sa tu stretol s gurtňou našponovanou pri zemi medzi dvoma stromami a nad ňou lano, ktoré však bolo ležérne priviazané a prevísalo. A to bola ta zrada. Keby som predtým nevidel video z nejakých pretekov ako to prekonávajú tak by som z toho aj spadol. Človek nesmie ísť do záklonu lebo to nemusí udržať ale naopak musí si to lano tlačiť do predklonu.

Keď som sa blížil k jednej konštrukcii z lešenárskych rúr (Plank), ktorých bolo aj pri zemi dosť bol som sám, nevidel som niekoho čo na tom robí tak mi to bola záhada. Pýtal som sa vojaka čo mám robiť tak mi ukázal aby som sa s vystretými nohami a rukami zaprel do dvoch a postupoval tak bokom do konca rúr. Išlo mi to dosť dobre ale musel som sa poriadne natiahnuť tak boli ďaleko od seba a to mám 180 cm. Čo potom pretekárky nižšieho vzrastu, lebo som si naschvál pozrel či mysleli aj na kratších, ale nie. Potom som čítal v príspevkoch výtky, že nemali šancu a museli robiť trestné.

Nasledoval Balanc čo boli kolíky priemeru asi 10 cm zatlčené do zeme a treba po nich prejsť. Bol tu taký sťažený variant, že hneď nasledovala dlhá doska na prejdenie po jej hrane. Často pri prechádzaní kolíkov človek ku koncu stratí rovnováhu a rýchlo ich pár preletí padajúc do strany ale pokiaľ doskočí alebo spadne za posledný kolík alebo nejakú určenú líniu tak je to OK. Tu však musí pokojne rovnovážne prejsť na posledný kolík, z ktorého zostúpi na dosku a pokračuje po nej. Takáto prekážka (iba kolíky) bývala na Spartanoch ale zrušili ju pre časté zranenia, ktoré utrpeli niektorí pretekári, ktorí z toho spadli alebo sa im šmykli nohy a pád na kolík bol brutálny. Bolo to aj tým, že kolíky boli dosť vysoké (nad 50 cm). Neskôr som sa už stretol na niektorých iných pretekoch s kolíkmi, ktoré však dali nižšie a tešil som sa, mám ich rád.

Trať sa vracala k priestoru štartu a išli sme na Titolský traverz. Namiesto lana použili hasičské hadice, jasné že spľasnuté bez vody, ktoré boli priviazané medzi dve Tatrovky a natiahnuté nad bačorinu čo pôvodne slúžila ako protipožiarna nádrž na vodu. Celkom originálne a zaujímavá skúsenosť prekonávania na takom širokom páse kde sa to nedalo dobre zovrieť prstami ako lano. Ja totiž túto prekážku zásadne idem visiac za ruky a nohy, hoci tu to pre tých plaziacich sa po bruchu nemuselo byť marné.

Mini monkey boli rôzne prvky (lano, pneumatika, nunčák, kruh, guľa) zavesené nízko tak dali zabrať keď som sa snažil nešuchnúť zadkom o zem.

Hod granátom na cieľ čo bola dosť vzdialená veľká pneumatika položená na zemi mi nevyšiel a bola to moja jediná nesplnená prekážka z celej trate. 

Boli aj piny dosť dlhé – tri také sekcie za sebou ako vidieť na foto ale uľahčené, že sme nohami stúpali na doštičky pripevnené na stene (ako Z-wall). Aj tak to nebola najľahšia prekážka.

Tiež na prvý omak som prekonával krížom natiahnuté reťaze (Xman), ktoré boli trochu voľné a teda aj ťažko sa po nich išlo lebo utekali do strany pod nohami aj rukami a trebalo si poriadne ustrážiť rovnováhu a boli ešte šikmo z dola-nahor.

Posledná prekážka pred cieľom na rúčkovanie s rôznymi segmentmi ma na dlhšiu dobu zaujala. Štartoval som dosť neskoro tak som mal viac času niečo nafotiť a tu som študoval ako na to idú iní a premietal si ako budem postupovať ja. Najviac som sa obával hladkej rúrky ohnutej do L. Neďaleko pred touto prekážkou sa pretekári totiž mlátia jarkom plným výživného bahna a neubránia sa aby nebolo aj na rukách.
Keď som ja na trati skončil s týmto bahnením tak som si umýval bahno z rukavíc lebo som vedel, že za chvíľu bude ta ručkovačka. Aj keď to bolo umývanie v mútnej blatitej stoke pomohlo mi to, prešiel som poslednú prekážku úspešne a zožal aj potlesk lebo dlhšie sa to nikomu nepodarilo ba niektorí to ani neskúšali a išli radšej robiť trestné cviky. 

Boli to celkom zaujímavé preteky a ľúbili sa mi. Majú šancu na zopakovanie.
3. 6. 2023

                                                                                                                                        video