Erzberg Dirtrun

Potreboval som vyplniť v kalendári pretekov termín v strede júla čo je dosť problém lebo v tomto mesiaci je toho menej. Dosť intenzívne som hľadal v okruhu 500 km aby to teda bolo na dosah s výjazdom ráno. Presne mi sadli preteky Erzberg Dirtrun 17. 7. 2022, dĺžka 16 km a podľa obrázkov aj videí taká prekážková trať. 

Erzberg v Rakúsku je povrchový lom, ktorý je stále v prevádzke a ťažia tu železnú rudu. Tu našli vhodný terén nielen prekážkový beh ale aj Erzbergrodeo Red Bull výjazd terénnych motoriek do vrchu.

Erzberg Dirtrun ponúka viac možností:

Vertical Iron Sprint - výbeh 180 m a 92 m prevýšenie

Dirtrun 8 km, 300 m stúpanie

Dirtrun 16 km / 450 m

Dirtrun 24 km / 800 m

Dirtrun 42 km / 1200 m.

Po prihlásení na preteky som hľadal ďalšie údaje a informácie aby som potom ráno pred štartom nezmätkoval. Keď som si dal adresu do Googlu bolo to v strede obce Eisenerz pod týmto lomom čo mi nedávalo zmysel. Potom som sa dočítal, že odtiaľ bude značenie. Až keď som sa tam dostavil som všetko pochopil. Smerovými tabuľami nás smerovali medzi domami, potom von z obce. Ďalej už ani navigácia nič neukazovala lebo cesty viedli do veľkého priestoru lomu, kde bol vstup mimo tieto akcie zakázaný. Kľukatili sme sa chvíľu lesom, cez zdvihnutú závoru a ďalej už iba po kamenitých cestách. Na veľkej plošine už bolo vidieť centrum pretekov. Pred ním nás pristavili pri dvoch stanoch a tu priamo do auta nám podávali veci keď som im dal papier s QR kódom - bola tu prezentácia.

Potom som odtiahol na veľké, rovné parkovisko. Išiel som pozrieť kde čo je. Hneď vstup do areálu bol impozantný - pomedzi dva obrie sklápače. Všetko bolo pokope a na dosah. Štart, cieľ, WC, sprchy, veľký stan s jedením, kde sa aj vyhlasovali víťazi a tesne pred finišom sme tu prebiehali a bol tu vnútri aj šplh na lane. Blízko bol aj starý rozbitý autobus cez, ktorý sme prebehli a vyliezli zadným oknom.

Štart jednotlivých dĺžok tratí bol rozložený od rána, moja 16 km išla posledná, mal som vlnu 12,20 hod. Mala iba 30 ľudí. Čip na meranie času sme dostali holý bez náramku, ten sa dal prikúpiť za 2 eurá. Zobral som si z domu suchý zips, ktorý bol dobrý na ruku. Pre istotu som sa na štarte pýtal kde ho mám mať, že na nohe. Tam to bolo len tak-tak iba 2 cm s prekrytím. To sa mi zdalo riskantné, čo ak sa mi to rozpojí niekde v bahne. Tak som si to nainštaloval medzi šnúrky topánky.

Po rozcvičke pred štartovým oblúkom sme vybehli. Niekoľko metrov a trielili sme ku šmykľavke. Tí čo bežali na čele nejako samozrejme išli na vzdialenejšiu dráhu tak ja za nimi. Boli sme ešte suchí tak mi to ako aj väčšine nechcelo ísť a možno som mal ísť na bližšiu dráhu pri ktorej stála dievčina so striekačkou tam mohlo byť viacej vody. 

Prekážky na celej trati boli rôznorodé a väčšinou boli využité ponúkané možnosti tohto prostredia:

Prírodné (teda po ťažbe rudy) - štrkové prudké svahy, steny z veľkých blokov, jazerá-odkalištia, tunely, viadukty.

Stavby a zariadenia - preliezanie a prekonávanie starých maringotiek, obrých sklápačov, veľkých rúr, pneumatík, nádrže na vodu, s ňou a aj prázdne.

Z tých klasických OCR prekážok bolo menej - nosenie vreca s pieskom, horizontálne oceľové lano, vertikálne lano, nosenie kameňa, rúčkovanie po tyči, plazenie pod ostnatým drôtom, plávanie, skok do vody.

Mali tu aj špeciality a viaceré, ktoré inde nenájdete. Pre mňa bude nezabudnuteľné brutálne nosenie debne s plnými fľašami piva (19,7 kg) okolo jazera čo bolo 1,3 km. Často som si ju prekladal na plecia, za krk, na brucho. Všade ma tlačila, rezala, na jednom mieste nemohla byť stále.

Po dlhšom behu dole cestou sme odbočili a naspäť hore nie prudkým ale stálym stúpaním sme bežali po železničnej trati. Bolo to nekonečné bez prerušenia nejakou prekážkou, po podvaloch stále hore. Priestor medzi podvalmi bol makadam skoro zarovno podvalmi niekde menej. Niekedy som striedal priestor medzi koľajami za ten vedľa nich kde to bolo viac v rovine a nemusel som sa triafať na podval. Aj tak sa zle bežalo a pri tej dĺžke čo píšu 2,5 km som toho mal plné zuby. Železnica prechádza aj dvoma vysokými viaduktami. Jeden z nich som predtým videl z diaľky a pomyslel som na ten Chmarošský pri Telgárte. Potom trať vchádzala do tunela. Dali tam svetlá, ktoré ako-tak osvetľovali miesta pod nohami. Medzi koľajami po niekoľkých desiatkach metrov bol úsek 4-5 podvalov kde priestor medzi nimi bol hlboko bez štrku. Tu som musel trafiť na podval inak by som si zlámal nohy a rozbil hubu. V tej tme slabým občasným osvetlením to nebolo dobre vidieť a musel som spomaliť. Tak som vymyslel, že budem bežať z vonkajšej strany koľajiska kde to bolo stále rovnaké, vysypané zarovno podvalov. Dlhší čas to bolo fajn kým som rukou na biceps zachytil železnú tyč, ktorá trčala z bočnej steny tunela. Bolesť na skapanie ma premkla celou rukou. Vrátil som sa do stredu a rozdýchavajúc bolesť som docupital po 614 m tunela na svetlo božie.

Cez vodu z rozptýlenými usadeninami pripomýnajúcu kakao červeno-hnedou farbou sme sa párkrát mlátili a padali aj hlboko po krk. Ku koncu v trochu redšej vode plávalo na hladine 20 pontónov pospájaných lanami po ktorých sme mali prebehnúť. Niektorým, hlavne ženám, sa podarilo preskákať aj 10. Ja som po 3 pleskol o hladinu. Keďže som ešte nemal takúto príležitosť, vydriapal som sa na pontón a chcel pokračovať. Ale zasa som bol vo vode, tak som to dobrodil na breh.

Na trati počas behu som nevidel že by po neúspešnom pokuse na prekážke niekto robil nejaké trestné cviky až na jeden prípad v stane pri cieli kde bol šplh na lane jeden pretekár robil angličáky. 

Po dobehnutí do cieľa sme dostali okrem finišerskej medaily aj tašku plnú regionálnych výrobkov. Bola z papiera a ruky mokré od poslednej kúpačky. Jedno ucho sa mi rozmočilo a len tak-tak som tašku zachytil a zabránil rozbitiu sklenej fľaše s pivom.

Vyhlasovanie víťazov malo byť až po 18 hod. a výsledky som nikde nenašiel tak som sa pomaly pobral preč. Pravdepodobnosť, že by som sa umiestnil na bedni bola malá lebo som bol v najstaršej kategórii 50+ kde však mladíci oproti mne určite mali omnoho lepšie časy. Trať totiž hodnotím ako hlavne bežeckú a ja som pomalý. Nakoniec to nebolo až také zlé pre mňa, 5. z 19 pretekárov.

Keď som dobehol do cieľa zdalo sa mi to nejaké dlhé a málo prekážok. Teraz keď prechádzam obrázky na internete a spomínam, nebolo tých prekážok málo, len neboli také technické a rúčkovacie. Akurát sa mi neľúbilo to dlhé bežanie po ceste potom po železnici a nakoniec v tuneli bez nejakého prerušenia nejakou prekážkou.

Inak to boli celkom dobré preteky, teraz o niečom inom ako predchádzajúce.